Odborníci na ľudské zdroje sa zhodujú v tom, že kríza je vhodným obdobím na zamyslenie sa nad ich rozvojom. Dôvod je prostý. Kríza mení štruktúru hospodárstva a tým vyvoláva potrebu vzdelávania v nových, perspektívnych oblastiach. Obdobie treba využiť na prípravu odborníkov v príslušnom smere a na rekvalifikáciu tých, ktorých profesia sa stáva neuplatniteľnou na trhu práce.
Ako ukazuje nedávna štúdia Inštitútu pre hospodársku politiku Spájame vysoké školy s trhom práce, v slovenskom vysokom školstve je čo meniť. Leitmotívom štúdie je nesúlad skladby študijných programov a potrieb hospodárstva. Zánik zastarávajúcich profesií by mal viesť k zániku či významnej redukcii príslušných študijných smerov a k ich nahradeniu žiadanejšími. Školy musia tieto trendy sledovať s predstihom, aby skrátili prirodzené oneskorenie spôsobené obdobím, počas ktorého rekvalifikujú pedagógov, zmenia učebné plány, pripravia učebnice a študijné materiály atď. Takáto zmena nie je jednoduchá ani vtedy, keď zanedbáme konzervativizmus škôl a ich neochotu opustiť vychodené chodníčky. Do vyššie uvedených aktivít treba totiž investovať. Pri finančnej podvýžive nášho školstva preto ťažko očakávať výraznejší zvrat k modernizácii aj na flexibilnejších a praxi ústretovejších pracoviskách.
Prudký nárast počtu študentov zo šesťdesiattisíc v roku 1990 na takmer štvrť milióna v súčasnosti nesledoval potreby hospodárstva, ale finančné možnosti škôl. Výsledkom je nepomer medzi počtom študentov študujúcich spoločenské vedy a počtami na technických a prírodovedných smeroch. Absentuje totiž štátna politika, ktorá by zosúlaďovala poslanie vysokých škôl s aktuálnymi spoločenskými potrebami. Zdá sa, že ju najvyššie orgány jednoducho nemajú. Inak by ministerstvo nemohlo verejným vysokým školám vyčleniť pred dvomi rokmi financie na päťtisíc „bakalárov hocičoho“ a tristo „doktorandov hocičoho“. Toto opatrenie malo zabrániť nezamestnanosti maturantov. V skutočnosti sa iba posunul ďalšej vláde a transformoval na nezamestnanosť absolventov VŠ.
Niektoré vysoké školy z absencie štátnej politiky dokonca profitujú. Ako ukazuje analýza financovania verejných VŠ (Beblavý, Mederly, Beblavá: Innovations in Financing Higher Education in Slovakia), najjednoduchším spôsobom zvýšenia príjmov je neinvestovať do rozvoja, ale prijať študentov na existujúce študijné programy. Ľahšie to ide na spoločenských vedách, kde stačí „pridať do posluchárne viac stoličiek“, ťažšie na odboroch, ktoré s nárastom počtu študentov potrebujú zvýšiť kapacitu laboratórií a modernizovať ich vybavenie. Výsledkom je nárast počtu absolventov spoločenských vied na zarážajúce necelé dve tretiny všetkých končiacich študentov v roku 2010. Predlžovanie existujúcej praxe znamená, že nožnice sa budú naďalej roztvárať.
Obhajcovia súčasného stavu tvrdia: „Absolvent vysokej školy je adaptabilnejší ako absolvent s nižšou kvalifikáciou. Nakoniec si vždy nejaké zamestnanie nájde.“ Majú do istej miery pravdu. Znamená to ale, že za vzdelanie pracovníka sa platí dvakrát – najprv zo štátneho rozpočtu a potom z nákladov firmy. Prečo to nejde na prvý raz? Prečo musia zamestnávatelia znášať náklady na rekvalifikáciu „nevhodne kvalifikovaných“?
Základnou prekážkou potrebnej transformácie je nechuť k zmene. Každý organizmus sa snaží prežiť tak, aby jeho výdaj energie bol čo najmenší. Preto prvou reakciou na potrebu zmeny je odpor voči nej a snaha pokračovať v zaužívaných praktikách. Súčasný spôsob financovania VŠ neiniciuje jeho zmenu. Jej nevyhnutnosť treba pri každej príležitosti zdôrazňovať, vyvolávať pocit naliehavosti, vysvetľovať, že odklad situáciu iba zhorší. Samotný verbálny apel však nestačí. Treba pripraviť pedagógov a študijné materiály, vybaviť učebne a robiť „marketing“, t.j. podnecovať záujem o dané druhy štúdia. Postupovať možno dvomi spôsobmi – s podporou zvonka alebo bez nej. S obidvomi máme na Vysokej škole manažmentu skúsenosti. Študijný program Znalostný manažment sme zriadili vlastnými prostriedkami ako odpoveď na lisabonskú stratégiu budovania znalostnej spoločnosti. Kurikulum reflektuje potreby efektívneho zberu poznatkov, ich kodifikácie a disseminácie s cieľom podporiť inovácie vo firemnom prostredí a efektívne riadiť ich nasadzovanie. Postupne sme dosiahli akreditáciu na všetky tri stupne vrátane doktorandského, hoci často to znamenalo improvizovať a napríklad učiť z kníh, ktoré boli vytvorené pre iné účely. Priebežne tvoríme vlastné, takže po šiestich rokoch nastala situácia, ktorú považujeme za uspokojivú a stabilizovanú, hoci ešte stále nie za ideálnu.
Naša škola sa snaží udržať poplatky na prijateľnej úrovni, čo zároveň znamená menej voľných zdrojov na rozvoj. K úspechu Znalostného manažmentu prispelo aj to, že ide o „nízkonákladový“ študijný program. S finančnou náročnosťou narastú aj problémy s vývojom a zavedením. Preto sme privítali možnosť získania grantu z prostriedkov EÚ na zavedenie programu Manažment informačných systémov. Aj ten reaguje na rozvoj znalostnej spoločnosti, tentoraz však v oblasti ešte bližšej k informatike, takže zaviesť ho bez grantu by bolo omnoho ťažšie. Vďaka grantu môžeme učebnice a učebné materiály pripraviť vopred. Časť prostriedkov ide aj na softwarové a hardwarové vybavenie a na testovacie behy nových predmetov. Študenti teda pocítia oveľa menej „problémov rastu“.
Šetriť sa dá aj inak – rozumne organizovaným plateným vzdelávaním. Zástancovia (údajne ústavou garantovaného) bezplatného vysokoškolského vzdelávania by si ju mali pozorne prečítať: „Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.“ Ponúka sa teda jednoduché riešenie: spoplatniť štúdium a na prioritné odbory ponúkať štipendiá vo výške školného. Tí, ktorí by sa rozhodli pre ne, by študovali zadarmo. Ostatní by “platili za nadštandard“. Štát by zachoval bezplatnosť vzdelávania tam, kde by bolo potrebné pre rozvoj hospodárstva. Na občanovi by zostalo rozhodnutie, či bude študovať podporovaný odbor alebo bude za štúdium platiť. Riešenie by mohlo byť aj politicky priechodné, pretože nikomu neodopiera možnosť študovať bezplatne.
Nie je dôvod otáľať. Školstvo je systém s dlhou dobou odozvy. Aj keby sa pomer nastupujúcich vysokoškolákov zmenil okamžite, na pomere absolventov sa prejaví o tri až päť rokov. Dovtedy bude nepriaznivý vývoj pokračovať.
Ako dlho si môžeme dovoliť ignorovať ho?
Prof. RNDr Jozef Hvorecký, PhD.
prorektor
Vysoká škola manažmentu v Trenčíne / City University of Seattle
Ako ukazuje nedávna štúdia Inštitútu pre hospodársku politiku Spájame vysoké školy s trhom práce, v slovenskom vysokom školstve je čo meniť. Leitmotívom štúdie je nesúlad skladby študijných programov a potrieb hospodárstva. Zánik zastarávajúcich profesií by mal viesť k zániku či významnej redukcii príslušných študijných smerov a k ich nahradeniu žiadanejšími. Školy musia tieto trendy sledovať s predstihom, aby skrátili prirodzené oneskorenie spôsobené obdobím, počas ktorého rekvalifikujú pedagógov, zmenia učebné plány, pripravia učebnice a študijné materiály atď. Takáto zmena nie je jednoduchá ani vtedy, keď zanedbáme konzervativizmus škôl a ich neochotu opustiť vychodené chodníčky. Do vyššie uvedených aktivít treba totiž investovať. Pri finančnej podvýžive nášho školstva preto ťažko očakávať výraznejší zvrat k modernizácii aj na flexibilnejších a praxi ústretovejších pracoviskách.
Prudký nárast počtu študentov zo šesťdesiattisíc v roku 1990 na takmer štvrť milióna v súčasnosti nesledoval potreby hospodárstva, ale finančné možnosti škôl. Výsledkom je nepomer medzi počtom študentov študujúcich spoločenské vedy a počtami na technických a prírodovedných smeroch. Absentuje totiž štátna politika, ktorá by zosúlaďovala poslanie vysokých škôl s aktuálnymi spoločenskými potrebami. Zdá sa, že ju najvyššie orgány jednoducho nemajú. Inak by ministerstvo nemohlo verejným vysokým školám vyčleniť pred dvomi rokmi financie na päťtisíc „bakalárov hocičoho“ a tristo „doktorandov hocičoho“. Toto opatrenie malo zabrániť nezamestnanosti maturantov. V skutočnosti sa iba posunul ďalšej vláde a transformoval na nezamestnanosť absolventov VŠ.
Niektoré vysoké školy z absencie štátnej politiky dokonca profitujú. Ako ukazuje analýza financovania verejných VŠ (Beblavý, Mederly, Beblavá: Innovations in Financing Higher Education in Slovakia), najjednoduchším spôsobom zvýšenia príjmov je neinvestovať do rozvoja, ale prijať študentov na existujúce študijné programy. Ľahšie to ide na spoločenských vedách, kde stačí „pridať do posluchárne viac stoličiek“, ťažšie na odboroch, ktoré s nárastom počtu študentov potrebujú zvýšiť kapacitu laboratórií a modernizovať ich vybavenie. Výsledkom je nárast počtu absolventov spoločenských vied na zarážajúce necelé dve tretiny všetkých končiacich študentov v roku 2010. Predlžovanie existujúcej praxe znamená, že nožnice sa budú naďalej roztvárať.
Obhajcovia súčasného stavu tvrdia: „Absolvent vysokej školy je adaptabilnejší ako absolvent s nižšou kvalifikáciou. Nakoniec si vždy nejaké zamestnanie nájde.“ Majú do istej miery pravdu. Znamená to ale, že za vzdelanie pracovníka sa platí dvakrát – najprv zo štátneho rozpočtu a potom z nákladov firmy. Prečo to nejde na prvý raz? Prečo musia zamestnávatelia znášať náklady na rekvalifikáciu „nevhodne kvalifikovaných“?
Základnou prekážkou potrebnej transformácie je nechuť k zmene. Každý organizmus sa snaží prežiť tak, aby jeho výdaj energie bol čo najmenší. Preto prvou reakciou na potrebu zmeny je odpor voči nej a snaha pokračovať v zaužívaných praktikách. Súčasný spôsob financovania VŠ neiniciuje jeho zmenu. Jej nevyhnutnosť treba pri každej príležitosti zdôrazňovať, vyvolávať pocit naliehavosti, vysvetľovať, že odklad situáciu iba zhorší. Samotný verbálny apel však nestačí. Treba pripraviť pedagógov a študijné materiály, vybaviť učebne a robiť „marketing“, t.j. podnecovať záujem o dané druhy štúdia. Postupovať možno dvomi spôsobmi – s podporou zvonka alebo bez nej. S obidvomi máme na Vysokej škole manažmentu skúsenosti. Študijný program Znalostný manažment sme zriadili vlastnými prostriedkami ako odpoveď na lisabonskú stratégiu budovania znalostnej spoločnosti. Kurikulum reflektuje potreby efektívneho zberu poznatkov, ich kodifikácie a disseminácie s cieľom podporiť inovácie vo firemnom prostredí a efektívne riadiť ich nasadzovanie. Postupne sme dosiahli akreditáciu na všetky tri stupne vrátane doktorandského, hoci často to znamenalo improvizovať a napríklad učiť z kníh, ktoré boli vytvorené pre iné účely. Priebežne tvoríme vlastné, takže po šiestich rokoch nastala situácia, ktorú považujeme za uspokojivú a stabilizovanú, hoci ešte stále nie za ideálnu.
Naša škola sa snaží udržať poplatky na prijateľnej úrovni, čo zároveň znamená menej voľných zdrojov na rozvoj. K úspechu Znalostného manažmentu prispelo aj to, že ide o „nízkonákladový“ študijný program. S finančnou náročnosťou narastú aj problémy s vývojom a zavedením. Preto sme privítali možnosť získania grantu z prostriedkov EÚ na zavedenie programu Manažment informačných systémov. Aj ten reaguje na rozvoj znalostnej spoločnosti, tentoraz však v oblasti ešte bližšej k informatike, takže zaviesť ho bez grantu by bolo omnoho ťažšie. Vďaka grantu môžeme učebnice a učebné materiály pripraviť vopred. Časť prostriedkov ide aj na softwarové a hardwarové vybavenie a na testovacie behy nových predmetov. Študenti teda pocítia oveľa menej „problémov rastu“.
Šetriť sa dá aj inak – rozumne organizovaným plateným vzdelávaním. Zástancovia (údajne ústavou garantovaného) bezplatného vysokoškolského vzdelávania by si ju mali pozorne prečítať: „Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.“ Ponúka sa teda jednoduché riešenie: spoplatniť štúdium a na prioritné odbory ponúkať štipendiá vo výške školného. Tí, ktorí by sa rozhodli pre ne, by študovali zadarmo. Ostatní by “platili za nadštandard“. Štát by zachoval bezplatnosť vzdelávania tam, kde by bolo potrebné pre rozvoj hospodárstva. Na občanovi by zostalo rozhodnutie, či bude študovať podporovaný odbor alebo bude za štúdium platiť. Riešenie by mohlo byť aj politicky priechodné, pretože nikomu neodopiera možnosť študovať bezplatne.
Nie je dôvod otáľať. Školstvo je systém s dlhou dobou odozvy. Aj keby sa pomer nastupujúcich vysokoškolákov zmenil okamžite, na pomere absolventov sa prejaví o tri až päť rokov. Dovtedy bude nepriaznivý vývoj pokračovať.
Ako dlho si môžeme dovoliť ignorovať ho?
Prof. RNDr Jozef Hvorecký, PhD.
prorektor
Vysoká škola manažmentu v Trenčíne / City University of Seattle